História a stavebný vývoj Ľubovnianskeho hradu

Michal Smatana

Hrad do roku 1412

Hrad bol postavený v druhej polovici 13. stor. na vysokej skale nad mestom Stará Ľubovňa, pôvodne ako pohraničný hrad medzi Uhorskom a Poľskom. Spolu s hradmi Plaveč a Nedeca na východnej a Oravským hradom na západnej strane Tatier parí do komplexu pevností, chrániacich severné hranice vtedajšieho Uhorska. Kontroloval obchodnú cestu vedúcu z východu poriečím Popradu, južne od Vysokých Tatier na Považie a ďalej na západ na Moravu a do Čiech i na juhozápad do Rakúska a Talianska. Súčasne kontroloval aj jej odbočku na sever do Poľska. Touto cestou sa vozila do Poľska naša medená a strieborná ruda, opačným smerom najmä soľ z Bochnie a Veličky. Ďalším dôležitým artiklom bola doprava uhorského vína do Poľska. Dôvodom vzniku hradu bola aj potreba vyberania daní a poplatkov od okolitého obyvateľstva pre panovníka. Keďže v rokoch 1412-1772 nepatril hrad Uhorsku, ale Poľsku, stal sa obojstranne fungujúcim mostom politických i kultúrnych kontaktov medzi týmito dvoma krajinami.

O počiatkoch Ľubovnianskeho hradu sa nezachovalo veľa materiálov a údajov. Najstaršia zmienka o hrade je z roku 1311 a je zaujímavé, že od tohto dátumu sa už v dokumentoch spomína veľmi často. Z vtedajších údajov však vyplýva, že jestvoval už aj predtým a že bol pôvodne kráľovským hradom. Kráľ Belo IV. sa v období po tatárskom vpáde (po r. 1242) usiloval o stavbu a dostavbu pevných kamenných hradov, ktoré by odolávali tatárskemu náporu. Pritom dochádza k zmene stavebných slohov - do sedemdesiatych rokov 13. stor. dominujúci románsky sloh je nahrádzaný slohom gotickým. Snahou panovníka bolo dosídliť krajinu, zničenú vyčíňaním Tatárov a hladomorom, ktorý po pustošení nasledoval. Preto povolal cudzích kolonistov, najmä Nemcov. Kráľovská šľachta získava od panovníka väčšie plochy pôdy, aby ju mohla dosídliť, spravovať a odvádzať z nej panovníkovi určené poplatky. To zapríčinilo veľkú kolonizačnú činnosť šľachty, ale aj postupnú premenu kráľovských žúp na šľachtické stolice s ich správou, avšak aj s presnými hranicami. Keďže hranica medzi Uhorskom a Poľskom dovtedy ešte nebola pevne stanovená, od roku 1235 vznikajú o ňu spory. Dcéra kráľa Bela IV. Kunigunda (Kinga), ktorá sa vydala za krakovského a sadomierskeho vojvodu Boleslava, vynaložila nemálo úsilia na pripojenie severnej časti Spiša spolu s Podolíncom k Poľsku. Vydala pre Podolínec dve výsadné listiny, ktoré potvrdil a rozšíril aj český a poľský kráľ Václav II. roku 1292. Táto listina je významná, pretože dokazuje, že do tohto roku hrad Ľubovňa ešte nebol postavený.

Politické pomery v krajine sa čiastočne zmierňujú až po nástupe Ondreja III. na trón. Presvedčil sa, že treba zmeniť vzťahy medzi panovníkom a šľachtou. Pochopil, že hrady a presné hranice krajiny sú najvýznamnejšie v obrane štátu. Preto roku 1294 zrušil právo na užívanie hradu Plaveč rodine Švábovských, ktorí výmenou za Plaveč získali majetky v Švábovciach. Pravdepodobne v tomto čase dal pokyn postaviť hrad Ľubovňu asi 15 km západne od Plavča, ktorý mal mať lepšiu strategickú polohu. Vzorom nového hradu sa pravdepodobne stal Spišský hrad. V pôvodnej podobe hrad Ľubovňa mal len okrúhlu, kónicky sa zužujúcu obrannú vežu a gotický palác, postavený v tesnom susedstve. Tieto budovy obkolesovali aj obranné múry. Do priestoru hradu sa vchádzalo južnou bránou, existenciu ktorej potvrdil až archeologický výskum. Obranné múry na zraniteľných miestach chránili pravdepodobne aj palisády a valy.

Začiatkom roka 1301 kráľ Ondrej III. zomrel, čím vymrel rod Arpádovcov, vládnucich v Uhorsku tri storočia. Medzitým sa posilňuje moc oligarchie. Matúš Čák z Trenčína ovláda skoro celé západné Slovensko, na východnom získava najväčší vplyv rod Abovcov. O kráľovský trón sa uchádzal dvanásťročný Karol Róbert z rodu Anjouovcov, ale i rovnako starý syn českého kráľa Václava II., ktorý bol korunovaný ako Ladislav V. Matúš Čák i Abovci spočiatku podporovali Ladislava V., preto sa stal Omodej Aba už roku 1301 spišským županom. Obaja oligarchovia neskôr nadŕžali Karolovi Róbertovi, no nakoniec sa postavili proti nemu. Omodej Aba využíval svoje postavenie na získanie čoraz väčšieho majetku. Tak si prisvojuje aj Ľubovniansky hrad. Keď roku 1311 v bojoch proti kráľovi pri Košiciach zahynul, jeho vdova a synovia dali sľub, že vrátia hrad Ľubovňu a Mukačevo kráľovi a vzdajú sa všetkých nárokov na ne. Odovzdanie hradu pod kráľovskú správu sa však roku 1311 neuskutočnilo. Naopak, vzťah medzi oligarchami a Karolom Róbertom, ktorý bol roku 1307 väčšinou šľachty zvolený za kráľa, sa vyostroval. Roku 1312 došlo k otvoreným bojom medzi Karolom Róbertom a Abovcami, ktorým pomáhal Matúš Čák Trenčiansky. Kráľovi pomáhali Görgeyovci, Thekuleovci a ďalší spišskí a šarišskí šľachtici. Podarilo sa im Ľubovňu dobyť pre kráľa. Krátko nato, 15. júna 1312, rozhodujúca bitka pri Rozhanovciach definitívne zlikvidovala oligarchiu.

Ľubovniansky hrad sa stal opäť vlastníctvom kráľa. Za najvyššieho správcu menoval kastelána, ktorý spravoval nielen hrad, ale aj hradné panstvo s okolím. Roku 1313 bol kastelánom magister Tomáš Sečiansky, ktorý bol zároveň aj šoltýsom Starej Ľubovne, pretože vtom čase ešte nebola mestom. Postupne sa hrad znovu dostal do vlastníctva šľachticov. Magister Tomáš získava za svoje služby od panovníka majetky, kam sa sťahuje koncom roka 1313 alebo začiatkom nasledujúceho. Šancu stať sa dedičným majiteľom hradu má istý komes Mikuláš, pričom je ťažko určiť, ku ktorého rodu tento nový pán hradu patril, pretože viaceré šľachtické rody mali synov s menom Mikuláš.

Roku 1317 sa stal županom Spiša a Abova Filip Druget, pochádzajúci z francúzsko-neapolského rodu. Krátko predtým získava majetok v Plavči a Ľubovniansky hrad. Roku 1323 sa stal palatínom a Ľubovniansky i Plavečský hrad oficiálne prechádza do jeho vlastníctva. Po jeho smrti roku 1327 sa vlastníkom stal jeho synovec Viliam Druget. On nariadil, aby tieto hrady mali spoločných kastelánov a podkastelánov. Roku 1329 stal sa podkastelánom oboch hradov Peter Gall zo Sieny. Viliam Druget roku 1330 Ľubovniansky hrad vrátil panovníkovi, a tak sa hrad opäť stal kráľovským hradom. V rokoch 1335-1336 bol spišským a ľubovnianskym podkastelánom magister Mikuláš, syn Šimona zo Sieny, popritom bol aj niekoľko rokov kastelánom hradov a spišským podžupanom. Roku 1336 bol kastelánom a podžupanom magister Peter zo Sieny. Nevieme o tom, že by sa v 14. storočí boli uskutočnili nejaké podstatnejšie prestavby hradu, napriek tomu musel byť hrad honosnou stavbou s pekným vnútorným zariadením, lebo na hrade sa často zdržiavali panovníci. Napr. v júni 1392 tam bola kráľovná Mária, v júni 1396 tu dlhšiu dobu pobudol kráľ Žigmund, ktorý pravdepodobne daroval hrad Mikulášovi Ľubovnianskemu-Horvátovi. Od roku 1399 je už jeho majiteľom. Zaplietol sa však do povstania proti Žigmundovi, preto mu panovník koncom roku 1403 všetky majetky skonfiškoval, medzi nimi aj hrad Ľubovňu. Za zásluhy v bitke pri Nikopole daroval Žigmund dňa 10. júla 1408 Ľubovniansky hrad aj s hradným panstvom veľmožovi Imrichovi z Perína. Lenže ani Imrichovi hrad dlho neostal, pretože sa Žigmund presvedčil, že hrad je dôležitý ako pohraničná pevnosť s Poľskom. Preto v máji 1410 daroval Imrichovi z Perína bohaté majetky v Šariši a v okolí Stropkova a zobral mu za ne hrad Ľubovňu.

Pre Ľubovniansky hrad bol významný rok 1412, kedy sa v ňom odohrali dve významné udalosti. V marci sa v ňom stretli dvaja panovníci spolu s manželkami a sprievodmi: uhorský kráľ a rímsky cisár Žigmund a poľský kráľ Vladislav II. Jagellonský. 15. marca tu podpísali zmluvu o mieri a vzájomnej pomoci. Zmluva upevnila mier medzi Uhorskom a Poľskom a zabezpečila vzájomnú podporu a pomoc v prípade ohrozenia krajín. Žigmund v tomto roku neúspešne bojoval proti Benátkam, a na pokračovanie vojny potreboval peniaze, ktoré od svojej krajiny už nemohol získať. Preto si ich požičal od poľského kráľa - bolo to 37 000 kôp českých grošov - a do ich vrátenia dal 8. novembra do zálohu hrad Ľubovňu s panstvom, mestá Starú Ľubovňu, Podolínec a Hniezdne a k tomu ešte 13 miest zo Spoločenstva spišských Sasov. Pretože Žigmund nemal z čoho peniaze vrátiť, predĺžil sa záloh až na 360 rokov, do roku 1772. Založené územie sa nikdy nestalo súčasťou poľského štátu, patrilo len panovníkovi, ktorý určil správcov tohto územia.

1412-1772 - V Poľskom zálohu

Záloh spôsobil, že Ľubovniansky hrad sa dostal do výnimočného postavenia. I naďalej ostáva súčasťou Uhorska a vlastníkom je uhorský kráľ, užívateľom sa však stal poľský kráľ, ktorý sa oň staral prostredníctvom vysokých hodnostárov menovaných za kapitánov - starostov záložného územia. Bral z neho a jeho majetkov rentu, používal ho ako sídlo svojich úradníkov, mal tu zbrane i posádku a občas v ňom aj kratší čas býval. Tak sa hrad stal akýmsi mostom medzi Uhorskom a Poľskom , ale aj predsunutou baštou Poľska a dôležitým spravodajským strediskom.

Prvým kapitánom hradu bol Pavol Gladich. Už v roku 1419 navštívil hrad kráľ Vladislav. Mal tu dohodnuté stretnutie so Žigmundom, preto prišiel v marci na Spiš. Na hrade sa stretol s pápežovými poslami, s ktorými prerokoval otázky prímerie s križiakmi. Potom tri týždne čakal v Ľubovni na Žigmunda. Keď tento neprišiel, vrátil sa domov.

V rokoch 1431 a 1433 sa zdržiavali na Spiši husitské vojská. Ojedinele prepadávali mestá a kláštory, ale hradom sa vyhýbali. Údaje, že by im bol patril aj Ľubovniansky hrad, sú preto mylné. V službách poľského kráľa v rokoch 1438-1439 hradným kapitánom sa stal poľský šľachtic Šafranec, ktorý v čase bojov poľského kráľa a uhorského kráľa Alberta o český trón spôsobil okolitým mestám a obciam značné škody.

Dňa 24. mája 1439 sa tu zišli legáti z Uhorska a Poľska na medzinárodných rokovaniach o mieri medzi Uhorskom a Poľskom. Vedúcim poľskej delegácie bol krakovský biskup Zbignev z Olesnise, ktorému sa hrad zapáčil a v roku 1440 ho vzal do zálohu od kráľa Vladislava za 12 000 zlatých. Správou hradu poveril Mikuláša Komorovského, ktorý so svojim bratom Petrom najskôr bojoval proti Jánovi Jiskrovi. Tomu sa podarilo okrem Ľubovňe a Podolínca obsadiť skoro celý Spiš. V roku 1447 sa v okolí hradu odohrávali veľké boje, a až v roku 1449 uzavrel Jiskra s Mikulášom Komorovským mier. Pod vedením Petra Aximita vzniká na východnom Slovensku bratrícke hnutie, pričom susedný Plavečský hrad bol jedným z jeho sídiel. Aj Mikuláš Komorovský sa pridal k Axamitovi, a tak sa na krátky čas stáva Ľubovniansky hrad jednou z bratríckych pevností. Roku 1454 uzavrel Komorovský s druhou stranou mier a potom pravdepodobne zo spiša odišiel, lebo 25. marca 1454 dáva poľský kráľ Ľubovňu do zálohu na štyri roky Mikulášovi Peniažkovi z Vítkovíc. Po ňom sa stal starostom a kapitánom Preslav z Dimošíc, jeho podkapitánom bol Andrej Mogrský. Hneď od začiatku nemilosrdne vymáhal rôzne dávky od obyvateľov spišských obcí a miest. Po sťažnostiach ho v rokoch 1459 - 1462 panovník až trikrát upozornil na rôzne prechmaty. Okolo roku 1474 však začal s opravou hradu, keďže mu kráľ na ňu poskytol 2800 zlatých. Roku 1478 je starostom už jeho zať poľský maršalek Peter Kmita (1443-1505). Koncom 15. storočia zažil hrad opäť niekoľko slávnych dní, keď tu začiatkom apríla 1494 krátky čas pobudol kráľ Ján Albrecht so sprievodom počas cesty na stretnutie so svojimi bratmi Jagelloncami do Levoče.

16. storočie je významné pre vývoj architektúry hradu. Vojnové konflikty 15. storočia ukázali, že hrad už nevyhovuje novým potrebám obrany - do popredia sa dostávajú strelné zbrane, najmä delá. Hrad bolo potrebné prebudovať, aby mohol vzdorovať novej vojenskej technike a taktike. Preto sa museli vypracovať nové plány a postaviť dalšie veže a bašty, kde by sa mohlo rozmiestniť delostrelectvo. So stavbou delovej bašty pred hradnou bránou začal ešte Peter Kmita. Panovník mu necháva z dôchodku spišských miest roku 1502 238 zlatých a roku 1504 300 zlatých. Po Kmitovej smrti dal panovník 19. februára 1506 spišské mestá spolu s hradom do zálohu Mikulášovi Jordánovi zo Zakličína za 12 000 uhorských zlatých. Ale ani Mikuláš, ani jeho nástupca Ján Jordán asi do hradu peniaze neinvestovali, pretože ho mali len v dočasnej držbe. Okolo roku 1522 sa stal kapitánom Ľubovne Peter Kmita (1477-1553), pravdepodobne syn predošlého kapitána, ktorý udržiaval dobré vzťahy s kráľovnou Bonou Sforza z Aragonu, manželkou Žigmunda Starého. Na jej dvore sa pohybovalo mnoho talianskych umelcov a architektov, ktorých známosti Peter Kmita využil pri ďaľšej prestavbe hradu. V roku 1526 sa napr. budovala vstupná bašta. Stavebné práce ovplyvňoval a riadil pôvodne notár, neskôr kastelán hradu a správca spišských miest Jakub Lomnický. Od štyridsiatych rokov s ním pôsobil ako podkapitán zámožný Štefan Bylina. Za nich sa podstatne zmenila podoba hradu. V starom hrade dal Lomnický opraviť a podpivničiť vežu - donžon, urobil nadstavbu starého paláca, kde dal zriadiť veľkú izbu a reprezentačnú miestnosť, oproti palácu dal postaviť kuchyňu, ale najviac sa pričinil o vybudovanie tzv. dolného hradu (tretie nádvorie). Baštu asi projektoval nejaký vynikajúci taliansky architekt (krakovský staviteľ Antonius Italicus?), pretože patrí medzi u nás zriedkavé najmodernejšie a najúčinnejšie riešenie delových bášt. Má takmer srdcový tvar s niekoľkými podlažiami, klenutou pivnicou, v prízemí s kazematami, ktoré vyúsťovali do dvoch výpadových dvierok v jej najchránenejších miestach, mala sedem strielní a vetracích komínov. Túto baštu dal Jakub Lomnický spojiť pevným múrom s neďalekou bránou vrchného hradu. Pri tejto bráne dal postaviť kováčsku dielňu a pri studni murovanú pekáreň. V blízkosti delovej bašty stála tzv. stredná bašta, pravdepodobne na mieste časti terajšieho múzea postaveného o storočie neskôr, alebo v susedstve dnešnej kaplnky. Okrem opravy starého opevnenia vyššieho hradu, postavil novú hradbu uzatvárajúcu dolný hrad. Hradby boli spevňované parkanmi, ktoré ich dokonca ešte niekde nahradzovali. Funkciu parkanov miestami tvorili ešte valy. Práce na tejto prestavbe sa však zastavili kvôli smrti starostu Petra Kmitu. Nástupcom sa stal roku 1553 Ján Boner, ktorý prežil časť svojej mladosti cestovaním po Európe a spišský kapitanát bol len jedným z množstva hodností, ktorých sa mu dostalo. Pri preberaní funkcie sa však nenazdal, koľko problémov s tým bude mať, lebo hrad roku 1553 od základov vyhorel. Príčinu požiaru nepoznáme. Dokument z toho obdobia hovorí, že hrad natoľko vyhorel, že ostali len holé múry. Na starom hrade ostala len veža a kuchyňa. Pravdepodobne bolo miestami narušené aj murivo, pretože muselo byť nahradené novým.

Obnova hradu nebola len vecou finančnou. Bolo treba využiť situáciu a hrad prebudovať tak, aby vyhovoval všetkým nárokom nielen na obranu, ale aj na pohodlný život hradných pánov. Preto boli pozvaní do Ľubovne roku 1554 dvaja známi krakovskí architekti Ján Frankenstein a Anton Vlach - Italicus, ktorí vyhotovili plány na obnovu hradu. Anton Vlach práce aj viedol. Hlavné práce prebiehali v rokoch 1554 - 1557, ale na hrade sa pracuje aj neskôr. Pri tejto prestavbe dostal hrad svoj dnešný pôdorys, až na niekoľko prístavieb z polovice 17. storočia. Najskôr bol postavený vchod do hradu. Postavili sa a čiastočne opravili všetky hradné múry nahrádzajúce aj niektoré doterajšie valy a parkany. Múry boli aj naďalej opevňované parkanmi, väčšinou zasýpanými zeminou, na ktorých sa vybudovali miesta pre delá. Nad bránou postavili izbu pre kastelána a drábov. Dobudovaná bola delová bašta, ktorá požiarom asi veľmi neutrpela. Pracovalo sa na dvoch bránach do horného hradu. Nad jednou boli postavené miestnosti, z ktorých sa neskôr stali kasárne. V hornom hrade bol zrekonštruovaný a strechou prekrytý donžon (okrúhla bašta). Veľké opravy sa uskutočnili na starom, požiarom veľmi poškodenom paláci. Pod ním vyhĺbili do skaly ďalšie pivnice a nadstavali ďalšie poschodie s obytnými a reprezentačnými miestnosťami. Vymenili tu skoro všetky okná a dvere aj s kamennými článkami. Hornú časť ukončili renesančnou atikou so štítkami. Miestnosti dostali nové komíny, kozuby, pece, dlažby a ostatné príslušenstvo. Na poschodie sa vychádzalo kamennými schodmi z vonkajšej strany. Vedľa starého paláca postavili “nový dom” na mieste niekdajšej kuchyne. Teraz pod ňou prehĺbili a do skaly vysekali priestor pre pivovar. Kuchyňu upravili a zmodernizovali, na poschodí postavili obytné miestnosti a celý palác tiež dostáva štítkovú atiku. Vedľa kuchyne postavili drevenú stolársku dielňu. Najväčšou modernizáciou však bolo zavedenie vodovodu do hradu, ktorý vymeral a vyznačil Stanislav Gladysz. Voda bola vedená drevenými rúrami podzemím zo západnej strany do bývalej pivnice pod vchodom do starého hradu, kde sa zachytávala do nádob. Okrem vodovodu postavili aj miestnosti pre hradnú stráž i na úschovu zásob.

Opravu hradu financoval čiastočne poľský kráľ, no najväčšiu časť obyvatelia spišských miest a dedín hradného panstva. Bonar bol neľútostným pánom, ktorý vyruboval nové poplatky, dokonca drancoval i kostoly, robil si nárok na polovicu desiatku a oberal ľudí o testamentárne pozostalosti. Roku 1554 sa proti nemu postavil aj panovník, aby sa zastal obyvateľov miest. Ján Bonarsi však svoje “zásluhy” dal zvečniť na kamennej tabuli, ktorá sa zachovala dodnes: ARCEM HANC LVBLA VETVS REGNI POLONIAE PROPVGANCVLVM INCENDIO CONVMPTAM NOVA STRVKTVRA HINSCE MOBILVS ET DE PROPVGANCVLIS VTI CERNIS HOSPES AVCTA AVGVSTO AVGVSTIORE D. G. REGE POLONIAE MENDANTE JOANES BONAR CSTELLANUS BIECENSIS PREFECTVS RESTAVRAVIT MDLVI (Tento hrad Ľubovňa, hradbu poľského kráľovstva, zničený ohňom, novou výstavbou týchto hradieb a budov, ako vidíš, hosť, na popud najctihodnejšieho poľského kráľa z Božej milosti Augusta, opravil Ján Bonar, biečsky kastelán, 1556.). Ale Ján Bonar obnovenie hradu nedokončil. Zomrel roku 1562. Po ňom práce pokračovali za podstarostu Stanislava Bielinského a Mikuláša Maciejovského. Ktorý sa stal roku 1564 spišským starostom. Za neho sa uskutočnili drobnejšie práce (okrem iného zariadenie kúpelne s tečúcou vodou z vodovodu - 1566). Keď sa roku 1572 stal Ľubeľským vojvodom, pridelil kráľ Žigmund August spišský kapitanát jeho synovi Jánovi Maciejovskému a roku 1583 získava kapitanát aj s hradom Gašpar Maciejovský.

V decembri 1586 Zomrel poľský kráľ Štefan Bátory. Keďže nemal priameho nástupcu, vznikol v Poľsku boj o trón medzi rakúskym arcivojvodom Maximiliánom Habsburgským, synom cisára Maximiliána II. a švédskym princom Žigmundom Vazom, ktorého časť šlachty, vedená Jánom Zámoyským, urýchlene korunovala za kráľa. Táto epizóda poľských dejín je zaujímavá preto, že rakúske vojsko na ceste do Poľska roku 1587 obsadilo aj Ľubovniansky hrad a malo ho v držbe až do roku 1589, kedy ho na základe Bytomského a Benčického paktu z 9. 3. 1589 muselo Poľsku vrátiť. Počas rakúskej vlády bol veliteľom hradu Jakub Derviš.

Gašpar Maciejovský sa zamotal do finančných ťažkostí, za ktoré mu hrozili právne následky. Aby im predišiel, predal začiatkom deväťdesiatych rokov spišské starostovstvo s Ľubovnianskym hradom a panstvom za 24 000 zlatých Šebastiánovi Ľubomirskému, bohatému správcovi baní a majiteľovi mnohých majetkov, ktorý dostal od Rudolfa II. titul grófa z Visnice. Hrad prevzal asi roku 1593 a od roku 1596 už často vystupoval s titulom Castellanus, neskôr Capitaneus Scepusiensis (spišský kapitán). V držbe Ľubomirských ostal hrad pol druha storočia a vystriedalo sa ne ňom päť generácii. Ľubomirskí zvýšili útlak a hospodárske vykorisťovanie, na druhej strane však zaviedli istý poriadok do správy a práva spišských miest. Zanechali za sebou nielen väčšiu prestavbu hradu, ale aj založenie jednej strednej školy a kultúrne pamiatky v každom meste.

Už Šebastián Ľubomirský veľmi rýchlo a dosť bezohľadne zbohatol. So spišskými mestami sa dostal do sporu, ktorý musel roku 1597 riešiť sám poľský kráľ Žigmund III. Napriek tomu však Ľubomirský dáva hrad opraviť, o čom svedčí zachovaná mramorová tabuľa s erbom Ľubomirských a s nápisom: VIRTUTE DVLCE ILLVS. AC MAGN: DS: DS: SEBAS. LUBOMIRSKI COMES IN WISNICZ CAST. BIEC. SAD. SCEP. DOP. CAP. RENOV. FECIT ANNO 1626 (Vedený cnosťou, osvietený a vznešený pán, pán Šebastián Ľubomirský, visnický gróf, Kapitán hradov Biela Cerkev, Zator, Spiš, Dopčice, dal opraviť roku 1626.). Tabuľa bola asi reštaurovaná a predpokladá sa, že reštaurátor omylom vyryl do nej nesprávny rok, pretože Šebastián Ľubomirský zomrel už roku 1613, mohol teda hrad opravovať roku 1596, alebo 1606. Pravdepodobne to nebola nejaká rozsiahla oprava. Kvôli stavovským povstaniam, ktoré sa začali v Uhorsku, bolo v roku 1609 rozhodnuté, že Ľubovniansky hrad má udržovať posádku v sile sto mužov na obranu hradných majetkov a hraníc Poľska.

O rozvoj hradu i okolia sa z Ľubomirských najviac zaslúžil Šebastiánov syn Stanislav (1593 - 1649). Mal veľké zásluhy na porážke tureckých vojsk pri Chocimi roku 1621, za ktoré bol povýšený do kniežacieho stavu a roku 1642 založil kolégium v Podolínci, navštevované študentmi zo Spiša i z celého Poľska. Urobil aj niektoré stavebné úpravy hradu. Predovšetkým bola postavená obytná budova, v ktorej sa dnes nachádza múzeum, a brána prechádzajúca popod ňu. Dal postaviť aj časť hradieb, a upraviť vstup do hradu premiestnením brány v okrúhlej bašte, a pravdepodobne dal aj obmurovať celý juhovýchodný roh hradu štvorcovým bastiónom. Okrem toho roku 1648 dal postaviť aj dnešnú kaplnku, zrejme na základoch pôvodnej strednej bašty alebo nejakej inej budovy, pretože stredná bašta bola pri tejto prestavbe zlikvidovaná, a už sa v žiadnych súpisoch nespomína. Kaplnka bola dokončená až po smrti Stanislava Ľubomirského roku 1649. Vysvätená bola až roku 1671.

Stanislavovým nástupcom v držbe hradu bol jeho syn Juraj Šebastián Ľubomirský. Bol korunným maršalkom Poľska a poľným hajtmanom. Mal úspech v boji proti kozákom a Švédom, pred ktorými v roku 1655 zachránil poľské korunovačné klenoty tým, že ich ukryl na hrade Ľubovňa. Tu ostali až do roku 1661. Hrad opäť získal významnú úlohu vo veľmi pohnutej dobe poľských dejín. V roku 1656 ho navštívil aj kráľ Ján Kazimír, s ktorým sa neskôr Juraj Ľubomirský dostal do opozície a bol dokonca v neprítomnosti odsúdený na smrť, ale neskôr amnestovaný. V roku 1658 ocenil význam hradu aj poľský snem a určil ho medzi šesť pevností, ktoré sa mali udržiavať na náklady štátu.

Po Jurajovi Šebastiánovi Ľubomirskom prevzal vedenie hradu jeho najstarší syn Stanislav Heraklius Ľubomirský, ktorý bol známy ako básnik, dramatik a autor politických spisov. Študoval v zahraničí a bol veľkým obdivovateľom umenia. Ale okolnosti ho donútili starať sa aj o politické záležitosti. Rakúsko sa snažilo o vykúpenie a navrátenie záložných spišských miest a panstiev, avšak tento zámer kvôli Ľubomirského tvrdohlavej obhajobe nevyšiel. Okrem toho udržiaval styky s vodcami protihabsburských povstaní v Uhorsku. Ľubovniansky hrad bol v tých časoch silnou vojenskou pevnosťou s viacerými správcami (Andrej Ľudovít Moszynský, Peter Carretti, Andrej Ján de Stachau). Roku 1683 sa ne hrade zastavil na ceste domov poľský kráľ Ján Sobienski po porážke Turkov pri Viedni.

Od roku 1702 bol spišským starostom a správcom hradu Teodor Ľubomirský, ktorého pre svoju povahu a činy prezívali “kňazom pekelných temnôt”. Bol to človek krutý a hrabivý. Využil napadnutie Poľska Švédmi, pridal sa na ich stranu a pričinil sa o zosadenie poľského kráľa Augusta II. z trónu a nahradenie Stanislavom Lesčinským. Augustove vojská preto prišli na Spiš, vyhnali Ľubomirského posádku a obsadili hrad. Ľubomirský ušiel do Spišskej Novej Vsi, kde zverboval vojsko a opäť sa stal pánom hradu. Bezohľadne vykorisťoval spišské mestá, za čo ho panovník niekoľkokrát napomínal. Ale aj napriek tomu až do svojej smrti s násilnosťami voči mestám neprestal. Na hrade si zariadil prepychový dvor, ale napriek tomu sa o hrad veľmi nestaral, chátrali najmä jeho najstaršie časti, ktoré sa tak často nepoužívali. V roku 1745 Teodor Ľubomirský na Ľubovnianskom hrade zomrel, čím hrad spolu so záložným územím opäť pripadol poľskému kráľovi.

Sasko-poľský kráľ August III. daroval hrad a územie svojej manželke Márii Jozefe, dcére uhorského kráľa Jozefa I. Správou hradu bol poverený Andrej Moszczenský. Mária Jozefa sa snažila ousporiadinie pomerov na Spiši a zároveň o rekonštrukciu hradu, ktorý pomaly pustol. Zriadila komisiu, ktorá mala zistiť skutkový stav a navrhnúť rekonštrukciu hradu. Projekt na ňu so zakreslením súčasného stavu a dvoma alternatívami prestavby vypracoval kráľovský architekt pochádzajúci z Ríma Francesco Placidi. Prvou alternatívou bola len oprava a modernizácia, druhou prakticky zbúranie celého starého hradu a výstavbu nového barokového paláca s tromi poschodiami. Keďže plán prestavby bol veľmi nákladný a hrad nebol jednoznačne majetkom Poľska, pristúpili len k oprave najpotrebnejších budov, striech, schodísk a existujúcich miestností. Komisia navrhla na opravu ročný príspevok 2000 zlatých. Roku 1752 vypracoval Placidi podrobný popis hradu, v ktorom opisuje každú miestnosť s návrhom konkrétnych opráv a dá sa z neho usúdiť, že hrad bol ešte v ako-tak zachovalom stave. Opravy spočiatku napredovali veľmi pomaly. V prvých rokoch sa opravovalo len veľmi málo, pretože súčasne prebiehala výstavba v podhradí a okolí. Práce rozpočítané na 2-3 roky trvali bezmála celé desaťročie. Viedol ich sám Placidi a taliansky murársky majster Janetti. Najskôr to boli len remeselnícke práce (sklenárske práce, stavba pecí, oprava hradných hodín, vodovodu, striech a výroba nábytku), stavebné úpravy sa začali až v rokoch 1754-1756, kedy opravili kaplnku, schodištia, byty, delovú baštu, časť hradieb a strechu. Všetky opravy sa pravdepodobne neuskutočnili, lebo roku 1757 kráľovná zomrela.

Po smrti Márie Jozefy nastalo posledné obdobie poľského vlastníctva hradu. Starostom sa stal ešte saský šľachtic Henrich von Brühl, ktorý dostal hrad ako náhradu za škody spôsobené Prušiakmi na jeho panstve v Sasku, a po jeho smrti v roku 1763 jeho syn Karol Brühl. Ale už po roku sa hrad dostal do vlastníctva Kazimíra Poniatowského, brata poľského kráľa, posledného spišského starostu. Toto obdobie je zaujímavé tým, že v hradnej veži bol väznený Móric Beňovský. V Poľsku prebiehali kruté boje medzi panovníkom s podporou Ruska a tzv. barskými konfederátmi. Časť konfederátov, na čele s generálom Jozefom Bierzynským, v marci roku 1769 obsadila hrad a prepadávala okolie. Spišské mestá preto požiadali o ochranu uhorské vojsko vedené generálom Almássym. Ten v apríli vyslal proti konfederátom dve eskadróny vojska, ktoré hrad obsadili. Po nich prišlo na hrad 150 husárov a 100 pešiakov, ktorí ho mali chrániť. Tí tu ostali až do roku 1772, kedy bol hrad oficiálne pripojený k Uhorsku.

Opäť v Uhorsku

Mária Terézia využila politickú situáciu a pri prvom delení Poľska medzi Pruskom, Rakúskom a Ruskom pripojila záložné územia k Uhorsku. Slávnostný akt sa konal v Spišskej Novej Vsi 5. novembra 1772. Hrad Ľubovňu prevzal 8. novembra 1772 spišský župan Ján Csáky. Spišským mestám sa týmto aktom otvárajú perspektívy ďalšieho rozvoja, ale hrad napriek tomu stráca svoj význam a postavenie. Dovtedy predstavoval symbol Poľskej vlády, bol centrom správy nielen hradného panstva, ale aj všetkých záložných miest. Bol aj vojenskou a správnou zárukou bezpečnosti. Keďže pri delení Poľska si Rakúsko anektovalo aj veľkú časť Haliče, čím ochrana uhorsko-poľských hraníc stratila význam, nebolo už potrebné na hrade zdržiavať vojenskú posádku a neboli ani určený správcovia alebo majitelia z radov vyššej šľachty. Preto hrad celkom stratil svoje spoločenské poslanie a postavenie. Keďže bol čiastočne poškodený, nikomu už nezáležalo na jeho oprave.

Pri preberaní a odovzdávaní hradu sa zhotovovalo množstvo dokumentačných materiálov, a do dnešnej doby sa zachovalo niekoľko veľmi presných nákresov, zameraní a popisov hradu, spolu s podrobným súpisom inventáru. Preto v súčasnosti je pomerne presne známe, ako hrad v tejto fáze vyzeral. Podobné súpisy a nákresy nemá ani Spišský hrad.

V rokoch 1777 - 1780 stáli ešte všetky hradné budovy, ale mnohé už boli v zlom stave. Na paláci ešte bola aj štítková atika, len časť atiky na novom paláci už bola spadnutá. Pred hlavnou bránou bol padací most, na prízemí brány bola strážnica. Okolo druhej brány boli už spustnuté miestnosti a byt kaplána, ktorý sa ešte dal obývať. Spustnutá bola aj delová bašta a kazematy. Pod vchodom do horného starého hradu boli dva záchody a nad nimi miestnosti bývalej kasárne. Starý palác mal ešte dobré pivnice a spodné miestnosti. Na prvom a druhom poschodí už boli niektoré klenby spadnuté, pretože palác bol od roku 1708 bez strechy. Zvonicu v jeho blízkosti roku 1776 poškodil blesk, preto tiež nemala strechu. Poškodené boli aj dva zvony. Nový palác s bytom veliteľa hradu a hradná kaplnka boli ešte v dobrom stave. Hradná studňa, ktorá bola bez vody a zariadenia sa už dávno nepoužívala, lebo ju nahrádzal vodovod, ktorý v roku 1777 opravili. Kasárenské miestnosti a byty vo východnom múre už boli v dezolátnom stave. Mnohé miestnosti hradu mali ešte železné mreže na oknách a železné dvere. Donžon mal ešte strechu a dal sa používať. Hradné múry už boli na niektorých miestach značne poškodené.

Na hrade, po prevzatí štátnou správou, bývali úradníci panstva (správca zvaný fiškál, účtovník, výberca mýta) a príslušný personál, ale postupne sa sťahovali do budov pod hradom, postavených v polovici 18. storočia. Hradná kaplnka slúžila spočiatku hradnej posádke, neskôr (od roku 1804) slúžila ako fara. Aj ona však už pustla. Preto ju chcel spišský biskup zrušiť a namiesto nej prestavať na kostol niektorú z budov v podhradí. Prestavba sa však kvôli úbytku obyvateľstva a postupnej strate významu fary neuskutočnila. Napriek tomu, že kaplnka patrila ešte medzi najzachovalejšie budovy hradu, už sa nepoužívala a koncom roku 1817 bolo jej poslanie ako fary zrušené a presťahované do Chmeľnice. Hrad čím ďalej, tým viac upadal. Okolo roku 1810 sa z neho celá hospodárska správa presťahovala do budov pod hradom. V roku 1818 v ňom býval už len jeden strážca - pandúr a kostolník. V podbrání vpravo bola ešte väznica, vľavo byt pandúra. Kostolník obýval päť miestností - pravdepodobne Ľubomirského palác. Veža ešte mala šindľovú strechu a jej miestnosti boli celkom obývateľné. V delovej bašte sa zachovali aj kazematy. Ostatná časť hradu bola v dezolátnom stave, preto štátna správa ho chcela dať rozobrať na stavebný materiál a ten odpredať. Po výpočtoch sa však ukázalo, že rozobratie hradu by bolo nerentabilné. Hrad sa mal teda predať spoločne aj s celým panstvom. Kupcom bol župný hodnostár a šľachtic Juraj Félix Raisz, ktorý vlastnil domy aj v Levoči a Košiciach. Cena hradu aj s panstvom bola odhadnutá na necelých 57 000 zlatých. Raisz ich splácal po častiach a aj nepriek dodatočnému zníženiu ceny o 4500 zlatých dlhoval ešte v roku 1837 19 500 zlatých. Raisz dal niektoré budovy opraviť, ale nízke výnosy z majetku mu nedovoľovali robiť rozsiahlejšie práce. Po renovácii Ľubomirského paláca sa doňho presťahoval aj s rodinou a prijímal tu významných hostí a poriadal veľkolepé slávnosti. Sám zastával niektoré funkcie v správe spišskej župy. Na hrade býval do smrti svojej manželky, potom sa presťahoval do kaštieľa pod hradom. Zomrel 12. decembra 1861 a pochovaný je spolu s manželkou na hradnom nádvorí vedľa kaplnky. Po jeho smrti nastal spor o dedičstvo medzi dcérou a dvoma synmi. Keďže panstvo bolo zadĺžené a nevýnosné, v roku 1880 predala rodina hrad aj s panstvom mestu Stará Ľubovňa za 87 000 zlatých.

Od roku 1883 bola posledným súkromným majiteľom hradu rodina poľských šľachticov Zámoyských. Po odkúpení dali hrad opraviť a opäť sa tu nasťahovali úradníci a zamestnanci veľkostatku. Zámoyskí bývali v kaštieli pod hradom, ale na hrade si udržiavali reprezentačné miestnosti. Počas prvej svetovej vojny majitelia odišli do Poľska. Keď sa roku 1920 vrátili, boli mnohé veci z hradu odcudzené, ale čoskoro ich našli. V tridsiatych rokoch dal Ján Zámoyský znovu opraviť obytnú budovu, kaplnku a poškodené hradby. Na hrade zriadil tiež malé múzeum.

Počas druhej svetovej vojny a najmä cez Slovenské národné povstanie sa na hrade usadilo gestapo, ktoré malo likvidovať činnosť partizánskych skupín v okolitých lesoch. Vyšetrovali, mučili a väznili tu zajatých partizánov a členov odboja. Zavraždených hádzali do hradnej studne. Preto po oslobodení bolo na počesť umučených okolie studne vyhlásené za pamätné miesto Slovenského národného povstania, o čom svedčí pomník s nápisom: VEČNÁ SLÁVA VÁM, HRDINOVIA PADLÍ V PROTIFAŠISTICKOM BOJI! 1944 - 1945.

Po vojne sa hrad ako konfiškát dostal do rúk štátu. Na hrade a najmä v kaštieli pod ním bola roku 1950 umiestnená poľnohospodárska škola. Tá sa však odtiaľ odsťahovala a hradu sa ujalo múzeum otvorené v Starej Ľubovni v roku 1956. Začalo opravovať niektoré časti hradu a v roku 1966 sa presťahovalo do Ľubomirského paláca. V rokoch 1971 - 1973 prebehol na hrade systematický archeologický výskum Slovenského ústavu štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Prešove pod vedením dr. Dušana Čaploviča a dr. Michala Slivku. Výskum spresnil niektoré údaje o stavebnom vývoji hradu a získal mnoho poznatkov o živote na ňom. Bola spracovaná projektová dokumentácia, na základe ktorej sa začalo s opravou a záchranou hradu.

Podľa: Chalupecký, Ivan - Smatana, Marcel: Hrad Ľubovňa. Osveta, Martin 1987